Naučiť sa vidieť neviditeľné
Už Platón povedal: „Najkrajšie veci sú nehmotné a tie sú viditeľné len intelektom.“ A Saint Exupéry hovorí: „Iba srdcom vidíme podstatu“. Platí to osobitne pre naše vnímanie postihnutých. Hlbokým pohľadom srdca odhaľujeme za nepekným výzorom a postihnutím vnútornú krásu človeka. Musíme sa naučiť vidieť srdcom, naučiť sa vidieť v tomto človeku neviditeľné – jeho jedinečnú dušu.
Človek má niekedy zreteľné poslanie, inokedy menej jasné alebo celkom skryté – a také je aj poslanie postihnutých ľudí. Pomôžme im ho naplniť.
Čo nám môžu dať postihnuté deti?
1.tieto deti nikdy nikomu neublížia, lebo nedokážu byť zlé. Sú ako anjeli žijúci na zemi.
2.tieto deti dokážu dať rodičom oveľa viac lásky ako „normálne“ deti.
3.tieto deti /v prípade čisto fyzického postihnutia/ rýchlejšie dospievajú a vyrastú z nich hlboké osobnosti, lebo ich utrpenie ich už príliš skoro upriamilo na tie najpodstatnejšie hodnoty v ľudskom živote
Ďalšie dôvody pre nádej
1.väčšina postihnutých detí, tak ako ich poznáme a stretávame, nebolo postihnutých počas vnútromaternicového života, ale svoje postihnutie získali počas pôrodu. Jedná sa o tzv. detskú mozgovú obrnu – následkom ťažkého priebehu pôrodu a dusenia dieťatka došlo k nedokrveniu a poškodeniu mozgu. Môžu mať rôzny stupeň postihnutia – od ľahkého až po ťažké mentálne a fyzické postihnutie. Mnohé deti utrpia len fyzické postihnutie. Vždy je šanca, že pôrod prebehne bez komplikácii. A vždy je šanca, že dôkladnou rehabilitáciou sa následky mozgovej obrny rôznou mierou napravia.
2. mnohé vrodené vady sa dajú po narodení operačne korigovať
3. mnohé deti sú postihnuté len fyzicky a mentálne sú úplne v poriadku.
4. veľmi ťažko postihnuté dieťa s ťažkými deformáciami väčšinou nie je životaschopné a zomrie počas tehotenstva /spontánny potrat/ alebo tesne po pôrode. Takže veľmi ťažko postihnuté deti sa ani nerodia a keď sa narodia, tak neprežívajú.
Mám desaťročného chlapca, ktorý sa narodil predčasne, čo spôsobilo, že je fyzicky aj mentálne postihnutý. Už keď sa narodil, skoro všetci ma presviedčali, aby som ho dala odpojiť od dýchacieho prístroja, lebo že trápim jeho aj seba. Nepočúvla som, ani som nemohla, nedalo mi svedomie, že by som zabila svoje dieťa, ktoré bolo príliš malé, ale bolo a je plné života. Teraz nám robí radosť a učí nás zdravých ako sa máme správať k ostatným a ako sa tešiť z maličkostí. Verte mi, to choré dieťa vám dá viac ako si len viete predstaviť. Andy