Čo si myslia rodičia postihnutých detí?

Štyridsaťročný Ivan a jeho o päť rokov mladšia manželka sú obyčajní smrteľníci z mäsa a kostí. Peter pracuje ako prevádzkový zámočník v neveľkom podniku, jeho manželka je šička. Pred deviatimi rokmi sa im narodila postihnutá dcérka. Ivan si v práci vybavil popoludňajšie zmeny a každé ráno ju vozil do detského denného sanatória na rehabilitáciu, o štyri hodiny neskoršie znova domov, kde prevzala starostlivosť o dieťa manželka. Doma majú ešte zdravého chlapčeka. Dnes obaja chodia do tej istej školy. Marek po vlastných, Hanka na invalidnom vozíku. „V robote mi chlapi hovorili, aby som sa vykašľal na mrzáka, načo si mám kaziť život. Vraj život je len pre silných a zdravých,“ hovorí. „Stratil som niekoľko kolegov, blahorečím ale všetkým, ktorí pri nás stáli, keď bolo najťažšie. Ďakujeme Bohu, že nám zoslal toto dieťa, ktoré ma naučilo milovať svet. Tí, ktorí hovoria, že postihnutí nepatria do zdravej spoločnosti, sú sami postihnutí a nikdy nepochopia, čo všetko choré dieťa môže naučiť zdravého. A ani im neželám také dieťa, pretože by mu nevedeli vytvoriť domov…“