Ako sme to prežívali my...?

Asistentka mi povedala: „Dieťa má priveľa tekutiny v mozgu, to znamená strednú hydrocefáliu, má nedomykavosť srdcových chlopní. Má zvláštne jasné črevá, čo môže svedčiť o ich nedostatočnej funkčnosti, problémy s obličkami a deformované rúčky.“

Chvíľu sa mi zdalo, že sa pozerám na nejaký film, že tá žena nehovorí mne. Nezmohla som sa na nijakú reakciu...Až doma som si uvedomila, čo sa deje. Vtedy ma ovládol pocit, ktorý nedokážem opísať. Plakala som a takmer hlavou búchala o stenu, kričiac na Boha: „ Prečo??? Prečo my? Prečo naše dieťa? Za čo...?“ Otázkam a výčitkam z mojej strany nebolo konca. Manžel sa ma pokúšal upokojiť a dodať mi nádej.

Boli sme šokovaní. Doma sme sa niekoľko dní nedokázali na túto tému rozprávať. Neboli sme schopní rozhodnúť sa. Rozprávali sme sa s našimi rodičmi, ktorí nám stále pripomínali, že to dieťa nám dal Boh a len Boh nám ho môže zobrať.