Má vôbec význam, aby žena podstupovala prenatálne vyšetrenia? Jediný význam by to malo, ak by sa dalo odhalené postihnuté dieťaťko liečiť alebo operovať už v maternici. Je to možné, ale táto tzv. fetálna medicína je ešte málo rozvinutá, lebo je nesmierne náročná. Preto 99% prenatálnych vyšetrení má jediný cieľ – odhaliť postihnuté dieťa, aby mu nebolo dovolené narodiť sa. Jediným zámerom prenatálnych vyšetrení je vyhľadávanie postihnutých detí, aby sme ich mohli zabiť. Je to doslova skrytá genocída, prenasledovanie a diskriminácia ľudí na základe ich postihnutia

Nie je presná. Veľakrát možno vysloviť podozrenie na postihnutie len na základe množstva plodovej vody, veľkosti dieťaťa, jeho rozmerov. Často diagnostika zlyhá. V predošlom prípade /viď príbeh Anky/ bolo vyslovené podozrenie na 5 vrodených vád a po narodení dieťatka sa potvrdila len 1 vada!!

V 15. týždni tehotenstva každej žene vyšetria v krvi alfafetoproteín - AFP. Ak je jeho hodnota normálna, malo by byť dieťatko v poriadku. Ak je zvýšená, môže mať častejší výskyt rázštepu chrbtice. Ak je znížená, môže mať Downov syndróm. Slovo môže je opäť zámerne zdôraznené, lebo toto vyšetrenie je veľmi nepresné a aj pri zlých hodnotách AFP je dieťa väčšinou bez akéhokoľvek postihnutia. V prípade zlej hodnoty AFP preto odporučí gynekológ budúcej mamičke presnejšie vyšetrenie amniocentézou alebo choriocentézou.

Amniocentéza je odber plodovej vody dlhou ihlou. Lokálne sa umŕtvi brušná stena matky a ihla sa pod sonografickou kontrolou zavedie až do plodového vaku, odkiaľ sa odoberie plodová voda, v ktorej plávajú bunky odlúčené z povrchu tela plodu. Choriocentéza je výkon podobný – pri ňom sa zoberie vzorka priamo z tkaniva choriových klkov. Bunky sa potom pomnožia v tkanivovej kultúre a vyšetria sa ich gény. Takto sa presnejšie zistí, či dieťatko je alebo nie je postihnuté.Toto vyšetrenie má svoje riziká – pri amniocentéze hrozí usmrtenie plodu v 1 prípade z 200 vyšetrení, pri choriocentéze až v 2 prípadoch zo 100 vyšetrení. Avšak každá amniocentéza môže zanechať aj psychické následky. Prenatálni psychológovia zistili, že dieťa citlivo registruje všetky podnety z okolia a toto vyšetrenie vníma ako inváziu do bezpečného priestoru maternice, kde sa vyvíja. Môže prežívať určitý druh psychickej traumy z pocitu ohrozenia vlastného života. A to môže zanechať následky aj po narodení. Z roka na rok stúpa počet týchto vyšetrení – ako psychicky zdravé budú naše deti, ktoré prežili toto vyšetrenie počas svojho prenatálneho života v maternici? Čo si odnesú po narodení do života, keď podstúpili vyšetrenie, ktoré malo rozhodnúť o ich bytí či nebití, o tom či budú zabité interrupciou? Nedôveru a strach?

Vyšetrenie krvi na AFP sa robí štandardne každej tehotnej žene v rámci iných laboratórnych vyšetrení. Ak lekár na základe zlej hodnoty AFP oboznámi budúcu mamičku, že môže mať postihnuté dieťa, matka je zaskočená a prežíva šok. Ak sa nerozhodne podstúpiť amniocentézu, celý zvyšok jej tehotenstva je poznačený neistotou a strachom, aké sa jej narodí dieťa. Mnohé matky odmietnu amniocentézu. Ich tehotenstvo, ktoré by malo byť pokojné, vyrovnané a naplnené radosťou z očakávania, je naštrbené strachom, neistotou a nedôverou. Musia zápasiť s myšlienkou, čo ak …. bude postihnuté? Podotýkam, že väčšina žien, ktoré mali patologické AFP porodili úplne zdravé dieťa. Má potom vôbec zmysel vyšetrovať AFP? Má zmysel znepokojovať ženu a pokaziť jej celé tehotenstvo? Keď väčšina vyšetrení AFP je falošne pozitívna, býva následne v poriadku aj výsledok amniocentézy. Po amniocentéze žena získa väčšiu istotu, že dieťa bude zdravé. Avšak opäť za cenu invázie a psychickej traumy – tentokrát na účet dieťaťa. Má teda vôbec význam, aby žena podstupovala prenatálne vyšetrenia? Jediný význam by to malo, ak by sa dalo odhalené postihnuté dieťaťko liečiť alebo operovať už v maternici. Je to možné, ale táto tzv. fetálna medicína je ešte málo rozvinutá, lebo je nesmierne náročná. Preto 99% prenatálnych vyšetrení má jediný cieľ – odhaliť postihnuté dieťa, aby mu nebolo dovolené narodiť sa. Jediným zámerom prenatálnych vyšetrení je vyhľadávanie postihnutých detí, aby sme ich mohli zabiť. Je to doslova skrytá genocída, prenasledovanie a diskriminácia ľudí na základe ich postihnutia. Niekedy sa používa argument, že prenatálnym vyšetrením sa včas odhalí postihnuté dieťa a rodičia sa tak budú môcť psychicky pripraviť na jeho príchod na svet. Stojí to za zváženie – celé tehotenstvo budú prežívať sklamanie, bolesť a možno aj odmietanie dieťatka, ktoré sa vyvíja v maternici. Všetky tieto pocity sa na dieťa prenášajú. Ak však rodičia zistia až po narodení, že dieťa je postihnuté, prežívajú síce nárazový psychický šok, ale dieťa bolo ušetrené strastiplného vnútromaternicového života.

Ak sa spýtate nastávajúcej mamičky, či čaká chlapčeka alebo dievčatko, najčastejšou odpoveďou je: Na tom nezáleží. Dôležité je, aby bolo zdravé. Takto zmýšľali aj naše matky a staré matky. Uvedomovali si, že dieťa, ktoré sa narodí, môže byť zdravé i choré. Neriešili túto vec dopredu, netrápili sa. Brali život realisticky so všetkými jeho svetlými i tienistými stránkami. Boli pripravené prijať akékoľvek dieťa – zdravé i choré. Mali úctu ku každému ľudskému životu a boli ochotné sa s láskou postarať o nového človeka, ktorého mali priviesť na svet, nech by bol akýkoľvek.

Žiaľ, často odborní lekári a gynekológovia tlačia bez uváženia ženu k interrupcii, ak bola vystavená rizikovým faktorom, v akomsi falošnom presvedčení, že bude mať určite postihnuté dieťa a preto je údajne istejšie „dať si to zobrať preč“… Kde sa stratila v lekároch úcta k životu? Prečo zradili Hipokkratovú prísahu a záväzok chrániť život a ľahkomyselne posielajú často úplne zdravé nenarodené deti na smrť – a to z nevedomosti či akejsi profesionálnej pýchy? Prečo rozhodujú o živote a smrti ako Boh? Lekári by sa mali snažiť čo najviac chrániť život a starať sa oň a nie ponúkať možnosť zničiť ho!

Miesto toho, aby sa medicína zameriavala na liečbu ochorení už pred narodením, amniocentéza a genetická diagnostika sa používajú takmer výlučne na identifikovanie postihnutých plodov a k indikovaniu  potratu. Je to v úplnom rozpore s poslaním medicíny – diagnostikovať ochorenie preto, aby sme ho mohli liečiť. Miesto toho, aby boli malí pacienti v tele matky liečení, sú pre svoju chorobu zabíjaní.

Žena má právo odmietnuť všetky prenatálne vyšetrenia. V našich podmienkach slúžia tieto vyšetrenia len ako dôvod pre následnú interrupciu. Ak podstúpi žena prenatálne vyšetrenia so zámerom dať zabiť svoje dieťa, ak bude postihnuté, nie je to správne - je to v  rozpore s mravným zákonom.

Toto je jedna z najfantastickejšich fotografií na svete. Podarilo sa ju zachytiť istému americkému fotoreportérovi počas operácie, keď sa lekári pokúšali vykonať operáciu chrbtice na 23. tyždňovom plode vo vnútri maternice. Kým Paul Harris robil fotografie o procese operácie, zvečnil aj moment, keď bábätko vystrčilo svoju malú ručičku a chytilo ruku jeho operujúceho lekára. Tá maličká ruka, ktorej obrázok obletel svet, patrí Samuelovi Alexanderovi, ktorý sa narodil 28. decembra (v čase operácie bol sotva 5 mesiacov v brušku matky). Lekári boli presvedčení, že mimo maternice by neboli dokázali udržať chlapčeka pri živote, preto bolo nevyhnutné uskutočniť zákrok, bez ktorého by bol maličký umrel, vo vnútri maternice. Maternicu zašili, aby sa bábätko normálne vyvíjalo ďalej. Je pravdepodobné, že Samuel Alexander Arms si raz podá ruku s profesorom Dr.Brunnerom - tentokrát už mimo maternice.