Má život postihnutého človeka zmysel?
Väčšina ľudí si myslí, že život postihnutého človeka nemá zmysel. Že je neužitočný pre spoločnosť, ktorá na neho len dopláca. Avšak mnohí telesne postihnutí sa dokážu uplatniť v živote a byť osožní spoločnosti. Postihnutí našej spoločnosti tvrdo nastoľujú otázku: „ Čo je to úspech? Čo je to prehra? Čo znamená uspieť v živote? V dnešnej dobe je úspech výlučne spojený so spoločenskou a materiálnou oblasťou.
TRETÍ MÝTUS: Život postihnutého človeka nemá zmysel. Je neužitočný pre spoločnosť, ktorá na neho len dopláca.
Mnohí telesne postihnutí ľudia sa dokážu uplatniť v živote a byť osožní spoločnosti. Postihnutí našej spoločnosti tvrdo nastoľujú otázku: „ Čo je to úspech? Čo je to prehra? Čo znamená uspieť v živote? V dnešnej dobe je úspech výlučne spojený so spoločenskou a materiálnou oblasťou....Postihnutí vždy budú potrebovať chránené pracoviská, invalidné dôchodky, vychovávateľov, spoločníkov, ktorí sa im budú venovať. Nijaké povýšenie, ani úspech, ani prestíž. Ich najbytostnejšou potrebou je byť milovaný. Ak sú milovaní, dokážu lásku vrátiť. Ak im niekto poslúži, aj oni vedia poslúžiť. Z našich profesionálnych, finančných, pracovných a spoločenských úspechov nič nezostane v deň, keď budeme opúšťať tento svet a prechádzať do druhého života. To, čo zostane, budú skutky lásky.
Narodila som sa s mozgovou obrnou – krívam pri chôdzi a môžem síce používať ruky, ale ovládam ich slabo. Dospela som k názoru, že handicapovaný človek nemá väčšie právo siahať si na život ako ktokoľvek iný. Cítim, že svoj život musím venovať miestu, kde žijem. Každý môže niečo ponúknuť. Pracujem v mojom meste na čiastočný úväzok na radnici. V práci ma všetci poznajú ako usmievavého a veselého človeka. Upratujem budovu radnice a zametám chodníky. Myslím si, že Boh mi určil túto prácu pre nejaký dôvod. Podľa mňa je to preto, aby si ľudia uvedomili, že môžem žiť šťastný a plnohodnotný život taká aká som. Sú chvíle, keď samu seba ľutujem a sú chvíle, keď si želám, aby ma Boh urobil normálnou. Rozprávam sa s matkou a ona mi pomáha pochopiť, že som od Boha dostala veľa darov.
S láskou Carol Waltersová
Nie MAŤ, ale BYŤ. Nie byť ekonomicky užitočný, ale milovať.
Čo však ťažko telesne i duševne postihnutý človek, ktorý celý život leží v posteli a nerozpráva? Aký môže byť zmysel jeho života? Vyjadrenie jednej matky môže byť odpoveďou na túto otázku: „Máme sedem detí, piata dcérka je ťažko hendikepovaná, iba leží a vyžaduje 24- hodinovú starostlivosť. Spočiatku to bolo veľmi ťažké. Dnes je toto dieťa najmilovanejšie v celej rodine. Je ako anjel, lebo nikdy nikomu neublížila a neurobila nič zlé – vlastne ani nemôže. Všetkých nás zjednotila a dala ako rodinu dokopy. Vzbudila v nás súcit, milosrdenstvo, stali sme sa láskavejší, dokážeme ochotnejšie prijať slabosti a nedostatky druhých a vieme viac odpúšťať. Jednoducho, ako ľudia sme sa zmenili k lepšiemu. A to hlavne vďaka nej. Je pre nás pokladom. Naučili sme sa vidieť hodnotu človeka viac pod povrchom.“
Nie je práve toto tajomné poslanie a zmysel života hendikepovaných ľudí? V dnešnej spoločnosti, ktorá oceňuje len úspech, moc, dokonalosť, ľudské kvality, 
a nie je ochotná prijať a milovať neúplných, nedokonalých a slabých? Dnes, keď sa stali kritériami kvality života pôžitok, bohatstvo, zdravie a úspech? Dnes, keď sa stala merítkom hodnoty človeka len inteligencia, vzdelanie, fyzická krása a jeho ekonomická užitočnosť pre spoločnosť? Práve postihnutý človek rozbíja všetky tieto naše iluzórne predstavy o šťastí, zmysle a hodnote života. Je pre nás výzvou a päsťou na oko, ktorá rozbíja náš nesprávny rebríček hodnôt. Rebríček, v ktorom nebola láska a úcta k ľudskému životu na prvom mieste. Možno títo ľudia majú nás sebestačných, výkonných a na seba zameraných ľudí, učiť skutočným hodnotám. Pomáhajú nám výjsť zo seba. Slabší v nás vzbudzujú súcit, lásku, milosrdenstvo, túžbu pomáhať. A to náš svet dnes veľmi potrebuje. Našu civilizáciu nezachráni ekonomika a pokrok, ale láska, úcta k človeku a solidarita. Preto potrebujeme slabých, biednych a postihnutých.
a nie je ochotná prijať a milovať neúplných, nedokonalých a slabých? Dnes, keď sa stali kritériami kvality života pôžitok, bohatstvo, zdravie a úspech? Dnes, keď sa stala merítkom hodnoty človeka len inteligencia, vzdelanie, fyzická krása a jeho ekonomická užitočnosť pre spoločnosť? Práve postihnutý človek rozbíja všetky tieto naše iluzórne predstavy o šťastí, zmysle a hodnote života. Je pre nás výzvou a päsťou na oko, ktorá rozbíja náš nesprávny rebríček hodnôt. Rebríček, v ktorom nebola láska a úcta k ľudskému životu na prvom mieste. Možno títo ľudia majú nás sebestačných, výkonných a na seba zameraných ľudí, učiť skutočným hodnotám. Pomáhajú nám výjsť zo seba. Slabší v nás vzbudzujú súcit, lásku, milosrdenstvo, túžbu pomáhať. A to náš svet dnes veľmi potrebuje. Našu civilizáciu nezachráni ekonomika a pokrok, ale láska, úcta k človeku a solidarita. Preto potrebujeme slabých, biednych a postihnutých.
Sme dvojtvárni - hovoríme, že postihnutým treba pomáhať, ale v skrytosti si myslíme, že by bolo lepšie, keby sa nenarodili... Potrat kvôli postihnutiu dieťaťa možno považovať za súd vynesený nad všetkými postihnutými ľuďmi. Ak sa teraz rozhodneme, že môžeme zabiť nenarodených kvôli fyzickému nedostatku, prečo potom nemôžeme zabiť aj narodených? Čo so žijúcim dieťaťom, ktoré je postihnuté? A čo so starými ľuďmi alebo invalidmi, ktorí sa stali bremenom pre spoločnosť? Pretože už nie sú sebestační ako dieťa v lone, nemali by byť podrobení eutanázii? Súčasný zákon povoľuje zabíjanie nenarodených postihnutých detí. V niektorých krajinách sa uvažuje o povolení zabíjať postihnutých novorodencov. Potom by pravdepodobne nasledovalo zabíjanie postihnutých ľudí akéhokoľvek veku. A napokon zabíjanie starých a bezvládnych ľudí eutanáziou.
Rozhovor so 44-ročnou Máriou, ktorá trpí na muskulárnu dystrofiu /na obrázku s priateľom/:
1. Čo by si odkázala rodičom, ktorí čakajú postihnuté dieťa a rozmýšľajú o tom , či pôjdu na interrupciu?
Iste je to pre rodičov veľmi bolestivá a ťažká situácia ... No s ťažkosťami a negatívami ruka v ruke prichádzajú aj radosti a pozitíva. Ak ich hneď nevidíme - negatíva nás ľahšie ovládnu a oklamú ... Je výhodou s dôverou vidieť a veriť tomu, čo je „za rohom“ ... Neviem si to ani predstaviť, keby pred takou voľbou bola moja mama, otec a rozhodli by sa z tohoto dôvodu stopnúť môj život ... Obrali by seba i mňa o veľa dobrého ...
2. Čo je podľa Teba zmyslom ľudského života a šťastia? Možno žiť naplnený a hodnotný život aj bez funkčných končatín?
Existujem preto, že Boh ma chcel, že ma rodičia chceli a ja som vďačná, že moje povolanie k bytiu sa napĺňa i napriek telesnému hendikepu.
3. Prečo spoločnosť vychádza dospelým postihnutým v ústrety, ale nenarodených chce odstrániť? Nie je v tom akási dvojtvárna morálka?
Áno, je to dvojtvárne ... Je to zvláštne ... a je mi z toho smutno ...! Svojím spôsobom ma to uráža ...!
4. Určite si aj Ty prežívala životnú krízu ohľadom svojho postihnutia. Ako si ju prekonala a čo Ti pomohlo?
Je fakt, že som túto krízu prežívala nie raz, ale viackrát vo svojom doterajšom živote... Mne veľmi pomáhalo Božie Slovo, ktorým ku mne Boh prehováral do jednotlivých okolností, modlitba, kresťanské spoločenstvo, ľudia, cez ktorých sa Boh o mňa staral a povzbudzoval ma, cez ktorých mi preukazoval lásku, milosrdenstvo, potrebnú starostlivosť a prijímal ma takú aká som.
5. Postihnutie oberá človeka o veľa možností. Spýtam sa naopak - čo Ti postihnutie dalo pre Tvoj život?
Myslím, že ma naučilo vidieť „za roh“ ... vidieť to, čo hneď nevidno, pozerať sa ináč na všetko, vážiť si obyčajné veci, ktoré mnohí považujú za samozrejmosť, určite ma vyburcovalo k väčšej odvahe bojovať s prekážkami a ťažkosťami, umožnilo mi zažívať radosti a šťastie z vynaliezavej lásky ľudí okolo mňa a cez to všetko mi dalo zakúsiť vzácny dotyk a poznanie Boha.