Nie je žiaden dôkaz, že dieťa s vrodenými vadami by sa radšej nenarodilo. Práve naopak, zdá sa, že títo ľudia si vážia život, pretože u nich je výskyt samovrážd nižší, než u bežnej populácie. Dokázalo sa, že predpoklad, že postihnutí ľudia užívajú život menej než normálni, je falošný.

Čo sa týka mentálne postihnutého človeka, ten prežíva život a šťastie iným spôsobom ako my zdraví. Má svoj vlastný svet, do ktorého my nevidíme. Títo ľudia sú šťastní, keď ich milujeme a prijímame. Vedia vycítiť lásku a tá je pre nich v živote najdôležitejšia.

Bojíme sa, že dieťa bude nešťastné, ale nebojíme sa skôr o seba, že my ako rodičia budeme nešťastní? Nebojíme sa skôr toho, že sa budeme trápiť my - rodičia, a nie naše postihnuté dieťa? Skutočná láska dokáže priniesť obete pre druhého. Nežime pre svoje vlastné šťastie, ale urobme všetko pre šťastie nášho dieťaťa.

Dnes je medicína už na takej vysokej úrovni, že dokáže liečiť a operovať dieťa už v maternici. Mnohé vrodené vady sa dajú korigovať operačne po narodení. Narodené dieťa často podstúpi aj niekoľko operačných zákrokov. Liečba môže byť zaťažujúca, ale jej cieľom je zlepšiť zdravie a kvalitu života a teda je v prospech dieťaťa, pre jeho dobro. Telesné postihnutie, ktoré si dieťa nesie do života, ho môže obmedzovať rôznymi spôsobmi, najčastejšie ovplyvňuje jeho mobilitu a samostatnosť. V rôznej miere môže byť odkázané na pomoc druhých ľudí. Mnohí postihnutí sú hrdinovia života, lebo sa dokážu so svojim postihnutím plnohodnotne zaradiť do spoločnosti. Telesne postihnutý človek od narodenia, môže prežiť šťastný život. Určite prežije aj životnú krízu pri prijímaní svojho hendikepu, ale môže sa naučiť s ním žiť, a hoci ho v niektorých ľudských činnostiach obmedzuje, nie je pre neho prekážkou pri dosahovaní ľudského šťastia a sebarealizácie v rámci jeho možností. Mnohí telesne postihnutí sú veľmi talentovaní a šikovní ľudia, a hlavne skvelé, veľmi vyzreté a hlboké osobnosti, a to i vďaka postihnutiu, ktoré ich upriamilo na to najpodstatnejšie v ľudskom živote.

Čo sa týka mentálne postihnutého človeka, ten prežíva život a šťastie iným spôsobom ako my zdraví. Má svoj vlastný svet, do ktorého my nevidíme. Títo ľudia sú šťastní, keď ich milujeme a prijímame. Vedia vycítiť lásku a tá je pre nich v živote najdôležitejšia.

Nebojíme sa skôr toho, že sa budeme trápiť my - rodičia, a nie naše postihnuté dieťa? Skutočná láska dokáže priniesť obete pre druhého. Nežime pre svoje vlastné šťastie, ale urobme všetko pre šťastie nášho dieťaťa.

Nie je žiaden dôkaz, že dieťa s vrodenými vadami by sa radšej nenarodilo. Práve naopak, zdá sa, že títo ľudia si vážia život, pretože u nich je výskyt samovrážd nižší, než u bežnej populácie. Dokázalo sa, že predpoklad, že postihnutí ľudia užívajú život menej než normálni, je falošný.

Je pravda, že príchod postihnutého dieťaťa do rodiny je obrovskou skúškou. Pre mnohých ľudí je narodenie postihnutého dieťaťa tragédiou – znamená koniec ich nádejí a snov a začiatok celoživotného bremena, ktoré ich bude stáť hodne prostriedkov a síl. Mnohé rodiny však v takejto ťažkej situácii zvíťazili a príchod abnormálneho dieťaťa ich ešte viac stmelil. Áno, postihnutý môže byť požehnaním alebo bremenom. Záleží na tom, aký si vytvoríme postoj a ako pochopíme zmysel utrpenia. Božie tajomné plány sú natoľko veľkorysé, že je v nich dosť priestoru pre duševnú alebo telesnú abnormalitu. Svedčia o tom mnohé životné príbehy.

Bolestné udalosti v našom živote, ktoré vyvolajú krízu, nás môžu nasmerovať k dobru alebo zlu, podľa toho ako s nimi naložíme. Kríza je výzvou, aby sme hľadali naše skutočné poslanie, skutočný zmysel života človeka. Kríza otrasie rebríčkom našich hodnôt. Všetky krízy nás postavia tvárou v tvár vlastnej slabosti a úbohosti. Vyzývajú nás, aby sme sa obrátili k Bohu.

Nebojte sa prijať aj utrpenie do svojho života. Ono nás očisťuje a robí lepšími. Často nám interrupcia vyhovuje – zbaví nás zdanlivo utrpenia. Avšak iba zdanlivo – a to preto, lebo nám prinesie utrpenie ešte väčšie – celoživotný pocit viny a trápenie, že my rodičia sme dali zabiť naše nevinné a bezbranné dieťa, ktoré potrebovalo našu lásku.

Život je ťažký. Často je príčinou odmietnutia postihnutého dieťaťa, práve naša neochota trpieť, prijať a pochopiť utrpenie ako tajomnú súčasť života. Nevieme, že môžeme naplno žiť a byť šťastní, aj keď nesieme nejaké trápenie. Život s takýmto človekom je niekedy určite ťažký, ale nedefinujme ako život len to, čo je dobré, príjemné a kvalitné. Niekedy možno práve správne prijaté a pochopené utrpenie nás privádza k tým najvyšším dimenziám života.