Bude postihnuté dieťa nešťastné

Nie je žiaden dôkaz, že dieťa s vrodenými vadami by sa radšej nenarodilo. Práve naopak, zdá sa, že títo ľudia si vážia život, pretože u nich je výskyt samovrážd nižší, než u bežnej populácie. Dokázalo sa, že predpoklad, že postihnutí ľudia užívajú život menej než normálni, je falošný.

Čo sa týka mentálne postihnutého človeka, ten prežíva život a šťastie iným spôsobom ako my zdraví. Má svoj vlastný svet, do ktorého my nevidíme. Títo ľudia sú šťastní, keď ich milujeme a prijímame. Vedia vycítiť lásku a tá je pre nich v živote najdôležitejšia.

Bojíme sa, že dieťa bude nešťastné, ale nebojíme sa skôr o seba, že my ako rodičia budeme nešťastní? Nebojíme sa skôr toho, že sa budeme trápiť my - rodičia, a nie naše postihnuté dieťa? Skutočná láska dokáže priniesť obete pre druhého. Nežime pre svoje vlastné šťastie, ale urobme všetko pre šťastie nášho dieťaťa.

DRUHÝ MÝTUS: Takéto dieťa bude nešťastné a bude sa trápiť celý život. Radšej ho odstráňme ešte v lone matky, ako by sa malo trápiť po narodení.

Dnes je medicína už na takej vysokej úrovni, že dokáže liečiť a operovať dieťa už v maternici. Mnohé vrodené vady sa dajú korigovať operačne po narodení. Narodené dieťa často podstúpi aj niekoľko operačných zákrokov. Liečba môže byť zaťažujúca, ale jej cieľom je zlepšiť zdravie a kvalitu života a teda je v prospech dieťaťa, pre jeho dobro. Telesné postihnutie, ktoré si dieťa nesie do života, ho môže obmedzovať rôznymi spôsobmi, najčastejšie ovplyvňuje jeho mobilitu a samostatnosť. V rôznej miere môže byť odkázané na pomoc druhých ľudí. Mnohí postihnutí sú hrdinovia života, lebo sa dokážu so svojim postihnutím plnohodnotne zaradiť do spoločnosti. Telesne postihnutý človek od narodenia, môže prežiť šťastný život. Určite prežije aj životnú krízu pri prijímaní svojho hendikepu, ale môže sa naučiť s ním žiť, a hoci ho v niektorých ľudských činnostiach obmedzuje, nie je pre neho prekážkou pri dosahovaní ľudského šťastia a sebarealizácie v rámci jeho možností. Mnohí telesne postihnutí sú veľmi talentovaní a šikovní ľudia, a hlavne skvelé, veľmi vyzreté a hlboké osobnosti, a to i vďaka postihnutiu, ktoré ich upriamilo na to najpodstatnejšie v ľudskom živote.

Čo sa týka mentálne postihnutého človeka, ten prežíva život a šťastie iným spôsobom ako my zdraví. Má svoj vlastný svet, do ktorého my nevidíme. Títo ľudia sú šťastní, keď ich milujeme a prijímame. Vedia vycítiť lásku a tá je pre nich v živote najdôležitejšia.

Bojíme sa, že dieťa bude nešťastné, ale nebojíme sa skôr o seba, že my ako rodičia budeme nešťastní?

Nebojíme sa skôr toho, že sa budeme trápiť my - rodičia, a nie naše postihnuté dieťa? Skutočná láska dokáže priniesť obete pre druhého. Nežime pre svoje vlastné šťastie, ale urobme všetko pre šťastie nášho dieťaťa.

Istá mama sa zdôverila: „Príchod našej maličkej Gálie privodil situáciu, po ktorej sme nikdy netúžili: chceli sme dieťaťko pre naše vlastné šťastie. Gália nám bola zverená, aby sme po mnohom utrpení, my darovali šťastie jej.“

Neprišlo na svet, aby sa stalo vašou hračkou pre potešenie, vašou radosťou, ale prišlo na svet, aby ste sa vy stali jeho láskou, aby ste vy žili pre jeho šťastie a pomohli mu naplniť jeho životné poslanie. Aby ste sa rozdali pre neho, aby ste žili pre neho. Potrebuje vás.

Nie je žiaden dôkaz, že dieťa s vrodenými vadami by sa radšej nenarodilo. Práve naopak, zdá sa, že títo ľudia si vážia život, pretože u nich je výskyt samovrážd nižší, než u bežnej populácie. Dokázalo sa, že predpoklad, že postihnutí ľudia užívajú život menej než normálni, je falošný.

Jeden dobre podložený výskum ukázal, že medzi postihnutými od narodenia a normálnymi ľuďmi, nie je žiaden rozdiel v stupni životného uspokojenia, v pohľade na bezprostrednú budúcnosť a v zraniteľnosti frustráciou. V jednej kanadsko-americkej štúdii skupine 150 náhodne vybraných pacientov s rázštepom chrbtice položili – už ako starším deťom – otázku, či ich postihnutie spôsobilo, že život nemá cenu, a či im nemalo byť dovolené zomrieť pred narodením. Ich jednomyseľná odpoveď bola pôsobivá: Samozrejme, že chcú žiť! V podstate si mysleli, že otázka je smiešna.

Koľkokrát mi položili stereotypnú otázku: - Čo by ste boli rada robili v živote? Túžila som v detstve ako všetky dievčatká po kariére manekýnky alebo filmovej hviezdy? Nie! Nikdy, ani vo sne nie. Nevnikala som nikdy do tajomstiev týchto blýskavých miláčikov osudu, ale intuitívne som cítila, že prežívajú toľko nepokojov a úzkosti, nehovoriac o kompromisoch... a niekedy aj nerestiach, že som ich skôr ľutovala. Spýtajte sa tých hviezd snobizmu, čo putujú z náručia do náručia, čo sa vyčerpávajú v zriekaní sa vlastnej osobnosti, unášané vírom whisky a lži, či sa medzi nimi nájde veľa takých, čo poznajú šťastie? Šťastie, ktoré nespočíva v tom, že prijímame, ale že dávame, ktoré nie je v bohatstve, prepychu, rozkoši, ale v drobných radostiach, získaných v mieri duše.
Denise Legrixová, maliarka bez rúk a nôh

Bude v živote šťastný? Závisí to od jeho blízkych, pretože základom šťastia a zmyslom života pre neho, rovnako ako pre nás všetkých, je milovať a byť milovaný.

Utrpenie

Je pravda, že príchod postihnutého dieťaťa do rodiny je obrovskou skúškou. Pre mnohých ľudí je narodenie postihnutého dieťaťa tragédiou – znamená koniec ich nádejí a snov a začiatok celoživotného bremena, ktoré ich bude stáť hodne prostriedkov a síl. Mnohé rodiny však v takejto ťažkej situácii zvíťazili a príchod abnormálneho dieťaťa ich ešte viac stmelil. Áno, postihnutý môže byť požehnaním alebo bremenom. Záleží na tom, aký si vytvoríme postoj a ako pochopíme zmysel utrpenia. Božie tajomné plány sú natoľko veľkorysé, že je v nich dosť priestoru pre duševnú alebo telesnú abnormalitu. Svedčia o tom mnohé životné príbehy.

Keď sa nám narodil Alexander, postihnutý viacnásobným hendikepom, naše manželstvo sa ocitlo na istý čas v kríze. Boli sme plní beznádeje, búrili sme sa, zažívali sme pocity viny, naša láska utrpela. Napriek tomu po piatich rokoch konštatujeme, že vďaka podpore ozajstných priateľov, Alexander nám pomohol objaviť inú skutočnú nádej a nový spôsob života.... rodičia

Bolestné udalosti v našom živote, ktoré vyvolajú krízu, nás môžu nasmerovať k dobru alebo zlu, podľa toho ako s nimi naložíme. Kríza je výzvou, aby sme hľadali naše skutočné poslanie, skutočný zmysel života človeka. Kríza otrasie rebríčkom našich hodnôt. Všetky krízy nás postavia tvárou v tvár vlastnej slabosti a úbohosti. Vyzývajú nás, aby sme sa obrátili k Bohu.

Nebojte sa prijať aj utrpenie do svojho života. Ono nás očisťuje a robí lepšími. Často nám interrupcia vyhovuje – zbaví nás zdanlivo utrpenia. Avšak iba zdanlivo – a to preto, lebo nám prinesie utrpenie ešte väčšie – celoživotný pocit viny a trápenie, že my rodičia sme dali zabiť naše nevinné a bezbranné dieťa, ktoré potrebovalo našu lásku.

Život je ťažký. Často je príčinou odmietnutia postihnutého dieťaťa, práve naša neochota trpieť, prijať a pochopiť utrpenie ako tajomnú súčasť života. Nevieme, že môžeme naplno žiť a byť šťastní, aj keď nesieme nejaké trápenie. Život s takýmto človekom je niekedy určite ťažký, ale nedefinujme ako život len to, čo je dobré, príjemné a kvalitné. Niekedy možno práve správne prijaté a pochopené utrpenie nás privádza k tým najvyšším dimenziám života.

Môžeme sa snažiť utrpenie zmenšovať, bojovať proti nemu, ale nemôžeme ho odstrániť. Práve tam, kde sa ľudia v snahe vyhnúť sa každému utrpeniu usilujú vymaniť sa zo všetkého, čo by mohlo spôsobovať bolesť, tam ,kde sa chcú vyhnúť námahe pravdy, lásky a dobra, skĺzajú do prázdneho života, v ktorom možno takmer neexistuje bolesť, no o to viac tam dolieha temný pocit nedostatku zmyslu života. Vyhýbanie sa utrpeniu ani útek pred bolesťou neprinášajú človeku uzdravenie. To prináša len schopnosť prijať súženie, dozrievať v ňom a nachádzať jeho zmysel. Benedikt XVI.

„Boh neprišiel odstrániť utrpenie, ani ho zdôvodniť, prišiel ho naplniť svojou prítomnosťou.“ Paul Claudel.

Začiatok