Téma očakávania postihnutého dieťaťa je v spoločnosti tabu, ktorému sa vyhýbame. Ak niečo tabuizujeme, nastúpia rôzne nesprávne predstavy, mýty a predsudky. Skresľujeme realitu a veci vidíme horšie a tragickejšie ako v skutočnosti sú. Ak rodičia dostanú správu, že čakajú postihnuté dieťa, nemali by urobiť unáhlené kroky, pokiaľ sú v psychickom a emocionálnom šoku. Nič nie je také strašné ako sa na prvý pohľad zdá. Mali by sa upokojiť a trocha sa oboznámiť s problematikou postihnutých detí, prípadne sa skontaktovať so svojpomocnými skupinami rodičov a organizáciami, ktoré sa takýmto deťom venujú. Zistia, že vždy je nádej na zmysluplný život a že dovoliť sa narodiť ich dieťaťu je lepšie ako ho dať zabiť.

Keď lekár vysloví ortieľ – čakáte postihnuté dieťa – budúcim rodičom sa zrúti celý svet. Pri zistení tehotenstva sa tešili a predstavovali si svoje bábätko, aké bude pekné. Ba vysnívali si celý jeho život a prežívali intenzívne pocity rodičovskej lásky a hrdosti. Po oznámení správy – čakáte postihnuté dieťa – zažijú hlboké sklamanie a strach. Už to nebude to krásne dieťa, ktoré má celý život pred sebou. Už im neprinesie radosť, ale trápenie a slzy. A aké vlastne bude? Nebude zdeformovaným poločlovekom, na ktorého sa budú pozerať s odporom? Nebude bezvládne ležať, izolované vo svojom tichom svete? Nebude sa len trápiť a oni s ním – celý ich život sa stane jedným veľkým trápením? Aký to má zmysel? Človek chce utiecť pred bolesťou, striasť ju zo seba, skončiť čo najskôr ten hrozný osud, ktorý ho zastihol.

Rodičia prežívajú strach, zmätok, hrôzu, bolesť. Ak im lekár v takejto situácii ponúkne súcitným hlasom možnosť interrupcie, zdá sa im to ako jediné a najlepšie riešenie. Kde sa zrazu stratila tá rodičovská láska? Skutočná láska príjme dieťa – nech je akékoľvek - ba dokonca najviac miluje dieťa najslabšie, najbiednejšie – lebo to potrebuje najviac ochrany, starostlivosti a lásky. Je to vaše dieťa! Nech láska zvíťazí nad strachom. Nebojte sa prijať svoje postihnuté dieťa. Dovoľte mu narodiť sa. Jeho život má zmysel.

Téma očakávania postihnutého dieťaťa je v spoločnosti tabu, ktorému sa vyhýbame. Ak niečo tabuizujeme, nastúpia rôzne nesprávne predstavy, mýty a predsudky. Skresľujeme realitu a veci vidíme horšie a tragickejšie ako v skutočnosti sú. Ak rodičia dostanú správu, že čakajú postihnuté dieťa, nemali by urobiť unáhlené kroky, pokiaľ sú v psychickom a emocionálnom šoku. Nič nie je také strašné ako sa na prvý pohľad zdá. Mali by sa upokojiť a trocha sa oboznámiť s problematikou postihnutých detí, prípadne sa skontaktovať so svojpomocnými skupinami rodičov a organizáciami, ktoré sa takýmto deťom venujú. Zistia, že vždy je nádej na zmysluplný život a že dovoliť sa narodiť ich dieťaťu je lepšie ako ho dať zabiť.