Ako sme to prežívali my...?

Asistentka mi povedala: „Dieťa má priveľa tekutiny v mozgu, to znamená strednú hydrocefáliu, má nedomykavosť srdcových chlopní. Má zvláštne jasné črevá, čo môže svedčiť o ich nedostatočnej funkčnosti, problémy s obličkami a deformované rúčky.“

Chvíľu sa mi zdalo, že sa pozerám na nejaký film, že tá žena nehovorí mne. Nezmohla som sa na nijakú reakciu...Až doma som si uvedomila, čo sa deje. Vtedy ma ovládol pocit, ktorý nedokážem opísať. Plakala som a takmer hlavou búchala o stenu, kričiac na Boha: „ Prečo??? Prečo my? Prečo naše dieťa? Za čo...?“ Otázkam a výčitkam z mojej strany nebolo konca. Manžel sa ma pokúšal upokojiť a dodať mi nádej.

Boli sme šokovaní. Doma sme sa niekoľko dní nedokázali na túto tému rozprávať. Neboli sme schopní rozhodnúť sa. Rozprávali sme sa s našimi rodičmi, ktorí nám stále pripomínali, že to dieťa nám dal Boh a len Boh nám ho môže zobrať.

Bol večer. Pozajtra sme mali mať stretnutie s lekármi a museli sme povedať svoje rozhodnutie. Mlčky sme sa držali za ruky a zrazu sme sa obaja rozhodli – je to naše dieťa a narodí sa bez ohľadu na to všetko. Bola to neuveriteľná chvíľa v našom živote. Z našich sŕdc spadli balvany a do nášho domu sa vrátila radosť. Najdôležitejšie bolo dieťa, museli sme mu nahradiť čas, keď sme boli nerozhodní a ono to všetko cítilo. Ešte ten istý večer sme dostali odmenu...Už sme ležali v posteli, keď sa manžel začal prihovárať nášmu drobcovi. A dostal poriadny kopanec do nosa. Naše dieťa prvý raz dalo o sebe hmatateľne vedieť, akoby chcelo povedať: „ Ďakujem!“

Keď som sa manžela pýtala, prečo sa nám to stalo, odpovedal: „ Vari sme niečim výnimoční, že práve nám sa to nemalo stať? Také deti sa rodia, akurát s tým rozdielom, že niektoré majú viac šťastia a narodia sa rodičom, ktorí ich milujú, kým iní sa ich zrieknu.“ Náš syn sa dostal milujúcim rodičom – mal šťastie.

Narodil sa cisárskym rezom. Nenapíšem, že náš synček je zdravý ako ryba, lebo to tak nie je, ale po mnohých vyšetreniach sa ukázalo, že naše dieťa nikdy nebude potrebovať operáciu mozgu, ani operácia srdca nebude potrebná, lebo srdiečko pracuje spoľahlivo, a črievka... Nuž tie jasné miesta boli spôsobené plodovou vodou, ktorej sa synček napil, keď bol ešte v mojom bruchu. Veľa vecí sa nepotvrdilo. Je pravda, že v dôsledku hydrocefálie náš synček veľmi zle vidí, ale som hlboko presvedčená, že rehabilitácia a veľká láska dokážu veľa.

Najdôležitejšie je, že sme nepodľahli a urobili sme rozhodnutie vo veľmi ťažkej situácii. Máme úžasné dieťa, Boží dar, náš najväčší poklad, bez ktorého si nedokážem predstaviť svoj život. Teraz viem, že Boh má veľké plány s každým z nás, ale len od nás závisí, či sa aj uskutočnia. Anka s manželom