Nikdy nezabiť, vždy chrániť

NEZABIJEŠ! – na tomto zákone stojí ľudská civilizácia. Tento zákon musí byť do absolútnych dôsledkov rešpektovaný a všetko naše rozhodovanie sa musí odvíjať vždy od neho. Nech sú dôvody akokoľvek vážne a dramatické, nikdy nemôžu ospravedlniť úmyselné pozbavenie života nevinnej ľudskej bytosti.

Umelý potrat je – nezávisle od toho, ako je vykonaný – vedomým a priamym zabitím ľudskej bytosti v počiatočnom štádiu jej života. Zavraždená je ľudská bytosť na prahu života, a teda bytosť najnevinnejšia, akú si vôbec možno predstaviť: nemožno ju nikdy považovať za útočníka, tým menej za nespravodlivého útočníka! Je slabá a bezbranná do tej miery, že je zbavená aj tej minimálnej formy obrany, akou je u novonarodeného dieťaťa jeho prosebné kvílenie a plač.

NEZABIJEŠ!

Väčšinou sa môže zdať, že by bolo lepšie, aby sa takéto dieťa radšej nenarodilo, ale aby bol ukončený jeho život ešte skôr ako uzrie svetlo sveta. Rodičia môžu nadobudnúť dojem, že je to najlepšie riešenie pre všetkých zúčastnených, že je to ľudskejšie a súcitnejšie. Čo je to však pravý súcit? Súcit nikdy nemôže viesť k rozhodnutia zavraždiť. Zavraždiť dieťa interrupciou nie je nikdy súcitnejšie ako ho nechať žiť – hoci s istými obmedzeniami a nevyhnutnou dávkou utrpenia. Ľudský život je najvyššou hodnotou na tejto zemi a nikdy neobstojí žiaden argument, aby sme ho mohli zabiť. Ľudský život je posvätný. Ak raz prekročíme túto hranicu, zabijeme v nás niečo veľmi dôležité – cit pre život a hodnotu človeka. Najhlbším vzťahom aký vôbec existuje je vzťah matky a dieťaťa. Ak sa matka rozhodne dať zabiť svoje vlastné dieťa, zničí tým to najposvätnejšie puto lásky. Predstavme si situáciu, žeby sa matka rozhodla dať zabiť svoju trojročnú dcérku. Sama by ju dala do rúk vrahovi, ktorý by ju mučil a matka by sa na to prizerala. Čo by prežívalo dieťa? Prežívalo by nesmiernu hrôzu z mučenia a blížiacej sa smrti. Ale ešte viac by prežívalo obrovské sklamanie, že vlastná matka, ktorej absolútne dôverovalo a cítilo sa pri nej bezpečne, sa v určitom okamihu rozhodla dať ho zabiť. Je to pre dieťa nepochopiteľné, je to smrteľný úder pre jeho dušu – to najhoršie pošliapanie dôvery v lásku matky, to najhoršie sklamanie a bolesť aké môže človek prežiť. To isté prežíva aj dieťa v maternici, ak sa matka rozhodne, že ho dá zabiť. Je to potupné zničenie nielen ľudského života / vieme ako drasticky sa robí interrupcia/ , ale aj zničenie vzťahu dieťaťa s matkou.

NEZABIJEŠ! – na tomto zákone stojí ľudská civilizácia. Tento zákon musí byť do absolútnych dôsledkov rešpektovaný a všetko naše rozhodovanie sa musí odvíjať vždy od neho. Nech sú dôvody akokoľvek vážne a dramatické, nikdy nemôžu ospravedlniť úmyselné pozbavenie života nevinnej ľudskej bytosti.

Umelý potrat je – nezávisle od toho, ako je vykonaný – vedomým a priamym zabitím ľudskej bytosti v počiatočnom štádiu jej života. Zavraždená je ľudská bytosť na prahu života, a teda bytosť najnevinnejšia, akú si vôbec možno predstaviť: nemožno ju nikdy považovať za útočníka, tým menej za nespravodlivého útočníka! Je slabá a bezbranná do tej miery, že je zbavená aj tej minimálnej formy obrany, akou je u novonarodeného dieťaťa jeho prosebné kvílenie a plač... / Ján Pavol II./

Vyspelosť civilizácie možno merať práve vzťahom spoločnosti k najslabším. Preto neprekvapuje, že primitívne kultúry sa vo vzťahu k postihnutým vyznačovali aj zabíjaním, či dokonca kanibalizmom. Odmietavý prístup k postihnutým osobám nebol výnimočný ani v najvyspelejších spoločnostiach staroveku. V Sparte ich krátko po narodení hádzali do priepasti, u starých Rimanov mohol otec svoje postihnuté dieťa zahubiť alebo predať za otroka. Rôznymi defektami tela či ducha sužovaní ľudia boli v priebehu storočí zneužívaní a vykorisťovaní ako žobráci, lacné pracovné sily, prostitútky, výstavné exponáty alebo pokusné organizmy na lekárske účely.

Ako je to dnes v čase všeobecného ľudského pokroku a demokracie? Nikdy v dejinách ľudstva nebolo zabíjaných toľko nenarodených detí ako v súčasnosti - ročne je zabitých 50 miliónov detí v lone matiek – toľko ľudí zomrelo počas 2.svetovej vojny. Prečo s nami tieto slová nezatrasú? Prečo ostávame ľahostajní a kývneme rukou? Máme otupené svedomie. Klameme samých seba, zneužili sme vedu – s jej dovolením, v skrytosti, vykonávame tie najväčšie zverstvá na tých najnevinnejších. Nerešpektujeme prirodzený zákon „ Nezabiješ“ , na ktorom stojí celá civilizácia a schvaľujeme zákony dovoľujúce zabíjanie nevinných!! Je to paradox.Budeme my tou generáciou, ktorá zastaví túto vojnu, ktorá prinesie pokrok a bude už natrvalo chrániť ľudský život od počatia?

Vyhláška č. 74/1986 Zb. zákonov SR: Z genetických dôvodov možno umelo prerušiť tehotenstvo do dvadsaťštyri týždňov jeho trvania.

Rodičia, nespoliehajte sa na tento zákon. Žiaľ, nie všetky zákony sú spravodlivé, niektoré sú dokonca zvrátené. Aj v minulosti boli zákony, ktoré povoľovali otroctvo a holokaust. Nezhadzujte svoju zodpovednosť na zákon a na štát. Vy nesiete tú najväčšiu zodpovednosť za svoje rozhodnutie.

Začiatok